Akcia 30 – Západné Tatry – Kresanica
15.07.2014 Utorok – Západné Tatry – Kresanica (2122 m n. m.)
Etapa, ktorú som musel kvôli nepriaznivému počasiu preložiť z piatka 11.júla na dnešný deň, sa začala veľmi sľubne. Dopredu dohodnutý Jano Šmoll mňa a Mira Kardoša vyzdvihol o 5.50 hod v Podbanskom, kde sme nechali na parkovisku môjho Opla. Na terénnom aute Hyundai Terracan nás viezol najprv k horárni Podbanské, kde sme si vyzdvihli kľúče od vstupu do Tichej doliny. Miestny horár sa trochu bránil, keď som ho fotil. Asi sa bál, že mu ukradnem dušu…hehehe. Vysvetlil som mu, že nie som žiaden ekoterorista a tak sa trochu ukľudnil.
Po vyfasovaní kľúčov pokračujeme ďalej k horárni Tichá, kde je inkriminovaná rampa. Vyskočil som z auta, odomkol, spravil zopár záberov a ťaháme ďalej hore Tichou dolinou. Za 15 minút sme na konci Tichej doliny, tesne pred vstupom do Zadnej Tichej doliny. Lúčime sa s Janom a tesne po 6.10 hod vyrážame po žltej značke na Kasprov vrch. Kým sme došli do Suchého sedla, máme komplet premočené vibramy. Ranná rosa nám to skrátka neprepáčila… Je 7.35 a zo sedla sme len prebehli na konečnú stanicu lanovky. Tu si kupujeme odznaky a magnetky. Potom len krátky výšvih na vrchol Kasprovho vrchu a začíname ťahať po červenej hranici Červenými vrchmi. Počasie je stále nádherné a tak je zatiaľ spokojnosť preveľká. Húpame hore dole po hrebeni a pomaly sa blížime cez Suchý vrch Kondracký a Kondratovu kopu k Malolúčniaku. Krátke odfúknutie a cez Litworowu Przelecz vystupujeme na Kresanicu, najvyšší bod dnešnej túry. Vrchol je posiaty množstvom kamenných mužíkov. Potom Mulowa Przelecz a červená značka odbáča z vrcholu Temniaka do Poľska. Tu sme dali krátku pauzu a naberáme sily do ďalšieho, omnoho horšieho terénu. Upevnili sme si výstroj a schádzame po neznačenom, hraničnom hrebeni. Asi po sto metroch nás dobieha mladý strážca TANAPU. Preukázal sa a po jeho otázke, či máme povolenie mám pripravenú odpoveď, ktorú som si sformuloval za tých pár sekúnd, čo nás dobehol. Suverénne som mu zahlásil, že sme na jaskyniarskej povrchovke a máme povolenie od Jana Šmolla. Zaškeril sa ako orangutan v klietke a mne bolo hneď jasné, že nemá ani tušenie o Speleologickom klube Červené vrchy Slovakia. Tak som pritvrdil, že nech si to overí na správe parku. Zneistel a vytiahol telefón. Vedel som, že je tam blbý signál a tak po chvíli mávania to vzdal a zapísal si iba moje meno. Tým sme skončili a každý sme išli svojím smerom. My do medvedieho teritória Tomanovského sedla a chlap späť na hrebeň. 1 hod a 10 min nám trval zostup nebezpečným terénom do sedla. Presne o 12.00 sme stáli v sedle, kde boli len nepatrné torzá z turistických smerovníkov, zrušených pred piatimi rokmi. Sedeli sme a ja som si dal obedné menu. Mexický tuniak so špaldovými tyčinkami som zalial ½ litrom vody. Medzitým v diaľke dudrali búrky a okolo nás sa začali sťahovať mračná. V ťažkom, predbúrkovom ovzduší sa štveráme na Poľskú Tomanovú. Hraničný chodník ortodoxne sleduje hrebeň až na vrchol. Odtiaľ zase mierny padák do Smrečinského sedla a to je čas aby sa spustil dážď a sadla si hmla. Je presne 13.00. Hovorím dážď, lebo okolo sledujeme pásy lejakov, takže my sme ešte na tom relatívne dobre. Cítime obidvaja únavu a tak krok sa dostáva do rytmu motorovej uzávierky. Snažíme sa nevnímať vyčerpanie a únavu. Obliekli sme veci do dažďa, no moc to nepomáha. Dážď a vietor nás bičujú svorne a niekedy na striedačku. Je nám to jedno, no po siedmych hodinách šliapania sa sústredenie v skalnatom teréne otupuje. Podvedome sa vyhýbame šmykľavým, skalnatým vrcholom Smrečín a Veľkej Kamenistej po chodníku, ktorý ide traverzom sprava, tesne popod. Míňa vrcholy a na hranicu sme sa vrátili len v Hlinskom sedle. Únava si vyberá svoju daň. Nohy sa nám prepletajú v mokrom, mixovanom teréne. Skaly striedajú ledva viditeľné prte. Miestami sa radšej nedívame a pri každom potknutí nás dávka adrenalínu na chvíľu vzpruží. Nakoniec sme sa dohrabali o 15.10 do Pyšného sedla a boli sme na seba pyšný. Dokonca aj počasie trochu umúdrilo. Hmla zmizla a prestalo pršať. Prezliekli sme sa do suchého a Miro vytiahol 4 sladový Corgoň v plechovke. Normálne takéto pivo nemusím, ale tu nám prudko narovnalo pošramotenú psychiku. Doplnil sme tekutiny a nastavili sme sa na tri hodiny šliapania dole Kamenistou dolinou. Povedali sme si, že každý príchod, ktorý bude prv ako o štvrť na sedem večer, bude v pohode. To sme ešte netušili, čo nás čaká. Teda netušili, tušili, ale brali sme to na ľahkú váhu. Schádzajúc v dolnej polovici doliny, úplne premočení v čvachtajúcich vibramách sme narazili na prvú kalamitu. Vysúkali sme si rukávy a preskakujúc, plaziac sa a robiac podobné iné úkony, ktoré veľkým oblúkom prešťali opičiu dráhu, nás postupne dostali cez prvý, cca 50 metrový, kalamitný pás. Kým sme došli k autu, prestali sme rátať tieto prekážky a pri aute sme zastali presne o 18.10. Ťapli sme si do dlaní a boli sme šťastní ako blchy. Napriek všetkým prekážkam a únave sme to dali o 5 minút skôr, ako hovoril oficiálny čas. Bežali sme to do miestnej krčmičky spláchnuť pivom a kofolou. Jedno vieme ale isto. Ďalšia akcia nepôjde cez Kamenistú dolinu, ale z opačnej, poľskej strany. HORÁM ZDAR!
