Okolo Slovenska

01.03.2012 Štvrtok – Cerová vrchovina – Biríň.

Konečne sa počasie umúdrilo do takej miery, že je možné pustiť sa do ďalšej etapy tohto projektu. V decembri minulého roku sme to akosi prepásli a potom prvé dva mesiace v roku boli okrem zimy trochu iné starosti. Okrem toho Janko Miklušák sa zdravotne necíti práve najlepšie a v tomto momente odmietol svoju účasť.

Ešte v zime sa mi však ponúkol Jano Šparec s Mirom Kardošom, že so mnou okúsia hraničiarsky chlebík. Po odkladaní rôznych termínov raz kvôli povinnostiam, raz kvôli počasiu padlo definitívne rozhodnutie na štvrtok 1.marca. O tretej ráno prišli chlapci pre mňa na Jančiho Forde. Teplota sa pohybuje okolo nuly a tak dúfame, že dole bude teplejšie. Náš ranný cieľ je Rimavská Seč, kde nechávame auto. Ešte predtým, sme sa však zastavili na benzínke pri Rimavskej Sobote, lebo sme mali ešte 3 hodiny čas. Vonku je -4°C a tak sa zohrievame kávou z automatu. Nechápem jednu vec. Cez plánovač ciest v internete som zadal dnešnú trasu a vyhodilo mi takmer 3 hodiny. Došli sme za dve aj čosi. Radšej sa nad tým nezamýšľam, lebo nad zhovädilosťou celého, postupne upadajúceho systému, sa netreba rozčuľovať ale proti nemu bojovať. Po rannej káve sme sa premiestnili a zaparkovali v Rimavskej Seči pol hodinu pred odchodom autobusu. Ten odchádza 6.10 do Pavloviec. Tam máme po pár minútach, o 6.36 prípoj priamo do Petroviec. Tento spoj sa tralaláka a vymetá všetky dedinky po ceste a tak v Petrovciach sme až o 7.30. Stále mrzne, ale na rozdiel od nás, tu po snehu už takmer nieto nič. Dostávame sa, po mne už známej trase, opäť na hraničnú čiaru. Úvodné foto pri kóte IX 14 a vyrážame. Zo začiatku nás čakajú mierne prevýšenia, no postupne sa dvíha latka. Vzdialene to pripomína nástup z Kalondy na Cerovú vrchovinu, akurát tu sú prevýšenia o polovicu menšie, ktoré nám však dávajú taktiež zabrať. V úseku okolo kóty IX 26 sme sa stretli s maďarskou hraničnou políciou . Odmietajú sa s nami odfotiť a tak ich cvakám aspoň od chrbta. Postupne sme sa prehupovali po hrebeni až tesne popod Biríň. Z neho sme sa vytiahli na Srní vrch od ktorého je pekná hrebeňovka. Medzi kótami IX 39 a IX 40 sme narazili na pásmo nádherných pieskovcových brál, spadajúcich na maďarskú stranu. Dnešný úsek je najdlhší a naše nohy to začínajú cítiť. Prestávky na dopĺňania „paliva“ sú častejšie. Nakoniec medzi kótami IX 48 a IX 49 opúšťame hranicu. V závere naše plány moc nevyšli. Schádzame do dedinky Janice. Najprv sme z kopca sledovali ako nám ušiel autobus. Potom sa potvrdilo naše neblahé tušenie z diaľky a vchádzame do čisto cigánskej osady. Chuť na pivo sme si nechali zájsť, lebo samozrejme krčma tu nie je. Zaťali sme zuby a šliapeme cez dedinu za občasných otázok v rómčine alebo maďarčine. Pomaly sa začína zmrákať a aj chlad začína vliezať pod kožu.. Sme unavení, hladní a až na hlavnej ceste pred Rimavskou Sečou sme chytili stopa. Zastal nám chlapík, idúci na nočnú do nejakého družstva. Auto bol strašné, chlap fajčil smradľavé čibuky ale hlavne, že sme sa dostali k nášmu autu v Seči. Poďakovali sme a presunuli sme sa na našom aute do Číža. Tu máme ubytovanie u pána Farkaša č.65. Páchame očistu, dopĺňanie tekutín v rôznych formách a padáme ako podťatí do postelí. Krokomer som dnes zabudol, ale dnes sme prešli cca 35-40 km. Čistý čas šliapania – 9 hodín.

02.03.2012 Piatok 267.

Vstávame pomerne rozbití ale v dobrej nálade. V miestnych potravinách dopĺňame zásoby a raňajkujeme. Včera som urobil fatálnu chybu. Použil som nekvalitné spodné prádlo a celodenným šliapaním som si vytvoril oder na chúlostivom mieste tela. Trpím kvôli tomu až do konca pochodu. Včera mrzlo a bolo prakticky celý deň zamračené. Dnes je teplejšie a aj jasnejšie. Tu na dolniakoch je predsa len to teplo o niečo skôr. Ráno sme nestihli autobus, lebo išiel o 5 minút skôr. Riadne som si zanadával a potom sme poprosili ubytovateľa aby nás hodil autom do Janíc. Je 7.50, keď začíname stúpať z osady späť na hraničný hrebeň. Postupne sa rozohrievame a dostávame do tempa. Zdolávame posledné zalesnené úseky Cerovej vrchoviny. Vychádzame na lúky, z ktorých je výhľad na Vlkyňu, Lenártovce a vlastne ďalšiu trasu. V záverečnom úseku sme si dali obednú pauzu a potom sa spúšťame dole k riečke Slaná. Tým definitívne uzatvárame pohorie Cerová vrchovina. Cez Slanú nie je most a tak odbočujeme do Maďarska do dedinky Sajópuspoki. Až tu je most cez Slanú, ktorá cez Maďarsko tečie ako Sajó. Držíme sa celý čas maďarskej zelenej značky, ktorá nás sprevádza ešte od Kalondy. Tá nás vedie po hlavnej ceste cez obec Bánréve až k hraničnému prechodu Kráľ/Bánréve. Tu chvíľu odfukujeme a potom začíname stúpať do posledného úseku dnešného dňa. Cez polia a lúky sa dostávame na Bodviansku pahorkatinu. Stretávame vysokú, ktorú si aj fotíme. Na chvíľu sa vnárame do lesíkov a potom už v závere úseku kóty X 20 schádzame do ďalšej pohraničnej dedinky Neporadza. Kým pre nás prišiel ranný šofér, stihli sme si dať s miestnymi štamgastami po dve pivká. Dnešná túra zvládnutá, len pretrvávajú spomínané problémy.

03.03.2012 Sobota – Bodvianska pahorkatina.268.

Dnes začal prvý marcový víkend a verejná doprava je v týchto končinách cez víkend skoro mŕtva. Dnes sa obetoval Janči Šparec a ráno nás odviezol späť do Neporadze. Presne ako včera o 7.50 spolu s Mirom stúpame späť na hranicu. Je troška chladnejšie ako včera, no sú jasné a ďaleké výhľady. Obíduc oblúkom Neporadzu sme sa dostali na miesto, kde sa hranice dotýka miestny cintorín. Z tohto miesta sme objavili nádherný výhľad na východnú časť Vysokých a Nízkych Tatier. Potom pokračujeme v pohode až na jednu výnimku. Medzi kótami XI 5 a XI 6 je riadny padák a potom brutálny stúpak. Potom cesta pokračuje v light tempe. Tam, kde je málo svetla sa ešte drží sneh ale to je naozaj ten posledok. Pri kóte XII 1 sa hranica spája podľa mapy s Košickou cestou. Je to cesta z Tornaľe do Aggteleku a jej história ma bude určite zaujímať. Na tejto ceste je ešte stále vrstva ujazdeného ľadu a tak trošku korčuľujeme. Na kóte XII 3 pokračuje do Maďarska a my posledným lesným úsekom. Za kótou Líščia diera sa vyhupujeme na lúky nad Domicou. Odtiaľ sa nám opäť ukazujú výhľady na Tatry ako ráno. Kocháme sa, fotíme a schádzame k hraničnému prechodu Domica/Aggtelek. Tu nám ide oproti Janči a slávnostne uzatvárame túto trojdňovú etapu. Nohy máme ako Pinnocchio od otca Geppetta, no sme spokojní a šťastní. Ďalšiu etapu by som rád absolvoval na prelome marca a apríla.