Okolo Slovenska

18.05.2012 Piatok – Bodvianska pahorkatina – Ortáš.

Zmena počasia na tento víkend a rôzne iné okolnosti ma donútili rýchlo konať. Chalani sú po tomto víkende rozlietaní a tak organizujem rýchlu trojdňovku. Mali sme ísť štyria, no na poslednú chvíľu odskočil Miro Kardoš pre zdravotné problémy. Na jeho miesto došiel konečne Jožko Minárik. No a trojicu uzatvárame ja s Jankom Šparcom.

Z Martina vyrážame opäť pred treťou hodinou rannou po tej istej trase ako posledne. Keď prechádzame cez Stratenú, teplomer ukazuje -2°C. Prichádzajúc do Mokraniec pri Moldave nad Bodvou je 8°C. Do Mokraniec prichádzame k známym Jožka Minárika, manželom Baškovcom. Tu sa narýchlo skladáme a Feri Baško ide s nami na hranicu nad Janíkom, kde sme posledne skončili. Tu odovzdávam Svena Ferimu a presne o siedmej v trojici vyrážame. Počasie máme fantastické. Slnko pekne hreje a do toho pofukuje ochladzovací vetrík. Oproti minulej akcii je to prechádzka ružovým sadom. Tempo máme dobré a mierne prevýšenia Bodvianskej pahorkatiny nám ho len pomáhajú udržiavať. Cez lesíky a polia sa dostávame nad Buzicu. Tu sa napájame na asfaltovú cestu, ktorou sme niečo cez hodinu šli až na kótu Tri chotáre. Potom opäť tieň lesa. Nad Perínom v mieste zvanom Čertova strana sa nám otvára výhľad na Košice a vlastne celú Košickú kotlinu. Priamo pod nami sa zrkadlia Perínske rybníky. Tento úsek hraníc je naozaj pekný. Samozrejme, že tieto momenty umocňuje aj nádherné májové počasie. Míňajúc Perín križujeme prechod pre peších a cyklistov, Perín – Hidásnémeti. Tu sme na chvíľku zakufrovali, no hneď to naprávame. Posledné kóty tejto pahorkatiny s poslednými výhľadmi na nový priemyselný park Kechnec. Úsek pred Milhosťou sme opäť stratili hranicu v hustom lesíku. Obišli sme ho a napojili sa za ním. To už prichádzame na hraničný, cestný prechod Milhosť – Tornyosnémeti. Aj tento prechod je, ako väčšina prechodov, zdevastovaný a v neporiadku. Po ceste na Milhosť sa zastavujeme na čerpacej stanici a dávame si po jednom osviežujúcom pive. Prechádzame do dediny a v najbližšej krčme sme odfúkli. Po dve pivá a trošku jedla nám spravili náladu. Potom ideme k štrkovisku Kechnec. Obchádzame ho sprava a tým sa vraciame k hranici. Asi kilometer ideme okolo Hornádu a v mieste, kde je na druhej strane maďarská dedinka Abaújvár, sa vraciame z druhej strany späť do dedinky Kechnec. Keď prichádzame do dediny, tak akurát prišiel pre nás Feri na Svenovi. Máme v nohách skoro 11 hodín šliapania a cca 40 km. Feri nás vezie do Moldavy, kde sme sa s Jančim ubytovali k moteli Orgován. Tu nás už čakala Feriho manželka Lívia. Tá nám vlastne vybavila

19.05.2012 Sobota Slanské vrchy – Veľký Milič 280. .

Ráno sa zobúdzame do krásneho rána. Dnes má byť teplejšie ako včera. Čaká nás najnáročnejší úsek tejto etapy. O šiestej sme s Janom už v Tescu a dokupujeme zásoby. Do ruksakov dávame poživeň a pitie na dva dni. Budeme spať v horách na chate. Presúvame sa k Baškovcom. Lívia je na nás naozaj dobrá. Pripravila nám výdatnú praženicu a po nej sa opäť s Ferim presúvame k dnešnému štartu. Keďže včera sme skončili pri Hornáde a prebrodiť sa nedá, sme nútení v Milhosti prejsť na maďarskú stranu a autom sa dopraviť na druhú stranu rieky. V Abaújvári sme po ôsmej hodine a schádzame priamo k Hernádu, ako ho volajú Maďari. Robíme si foto pri rieke a z konca dediny vyrážame pár minút po pol deviatej. Prakticky stále kráčame po „hornej zelenej“, ako si ju pomenovali maďarskí turisti.

Z ich pohľadu je to pravda. Táto nás privádza krížom cez polia popri rieke späť k suchej hranici, ktorá opúšťa povodie Hornádu. Tesne pred dedinkou Trstené pri Hornáde sa hranica stáča v 90° uhle doprava a dvíha sa do Slanských vrchov. Zastavujeme sa pred pásmom lesa a oddychujeme. Teplo je presne podľa predpovede väčšie a aj ruksaky máme ťažšie. Po chvíli sa púšťame do prvého riadneho prevýšenia. Čaká nás kóta Szurok – hegy s výškou takmer 650 m. Tá nás riadne vypotila a potom strmý padák k asfaltovej ceste. Je to prechod Skároš – Hollóháza. Pauza a skorý obed nám dodali sily do ďalšieho postupu. Vnárame sa hlbšie a hlbšie do srdca Miliča, južného pohoria Slanských vrchov. Je dosť teplo a tak husté, bukové lesy nám vyhovujú. Má to jeden háčik. Chalani majú celé tri dni problémy s kliešťami. Dokonca aj ja, na ktorého kliešte nelezú, som na konci jedného chytil. Zhruba hodinu pred Veľkým Miličom sme sa, okrem maďarskej zelenej, napojili na našu, žltú, hraničnú značku. Táto vedie až na Malý Milič a začína drastickým a strmým stúpakom. Odmenou je Skárošská vyhliadka. Sú z nej fantastické výhľady na celú našu spiatočnú trasu. Škoda, že v Harmanci driemu a ani žltá značka spolu s touto skvelou vyhliadkou nie sú zaznačené v mapách. Zo Skárošskej vyhliadky je to vlastne pohodová hrebeňovka až na Milič, najvyššiu kótu tejto trojdňovky. Dokonca pol hodinu pred vrcholom sa nám otvárajú ďalšie výhľady. Tentoraz je to na opačnú stranu. Máme pred sebou skoro celú Východoslovenskú nížinu. V sedle pod Veľkým Miličom sa žltá poberá na Malý a my po maďarskej modrej vystupujeme po pár minútach na Veľký. Okrem betónového piliera a pár tabúľ tu nie sú žiadne výhľady. Oficiálne je to jeden z ďalších prechodov pre peších a cyklistov Slanec – Fuzér. Severný chodník z vrcholu nás zlákal a tak sme sa pustili po ňom. Bolo to trošku drsné ale nakoniec sme zbehli krížom na žltú značku, ktorá nás doviedla na Malý Milič. Odtiaľ už po červenej až na chatu Kopáska. Máme to dobre načasované. V momente nášho príchodu sa objavuje aj prevádzkárka. Odovzdala nám chatu a tak sme sa usalašili. Museli sme zakúriť aj v krbe, lebo chata bola vyľadnená ako eskimácke iglú. Celá chata aj s komplet zariadením na nás dýcha čistým socializmom. Okrem telky, ktorá nám vyplnila čas hokejovým zápasom, v ktorom sme porazili Čechov 3:1 a postúpili sme do finále MS vo Švédsku a Fínsku. Zajtra hráme proti Rusom. Po zápase a pár štamperlíkoch pálenky, ktorú chlapci po troške nalievali, nás únava skolila a padli sme do postelí.

20.05.2012 Nedeľa 281.

Vstávame do ďalšieho slnečného dňa. Ranná hygiena, raňajky a o siedmej stojíme pred chatou. Pár minút na to došla pani, odovzdali sme chatu a pokračovali ďalej po červenej. Míňame prírodný výtvor Malú Izru a potom sa dostávame k jazeru Izra. Jazero nevyzerá až tak zle, ale tie chaty dookola. No nejdem to radšej ani komentovať. Postupujeme ďalej a aj naše stvrdnuté svaly na nohách sa postupne rozhýbali. Červená značka nás viedla fakticky po vrstevnici až do Byšty. Tu sme chvíľu navštívili miestny, pravoslávny kostolík. S popom sme prehodili pár slov a ten nám poradil, že máme pokračovať až do kúpeľov Byšta, kde je otvorená reštaurácia. Zhruba kilometer po asfaltke a ocitáme sa pri nej. Je pár minút po desiatej a chalani sú nadržaní ako stepné motýle. Tak som zhrešil a dal som si s nimi pivo a borovičku. A veru padla dobre. Je síce málo hodín, ale teplo je už poriadne. A šoférujem až poobede. Z Byšty pokračujeme po červenej na Kazimír. Lenže po tomto osviežení sa nám rozostrili zmysly a po ďalšom kilometri strácame červenú. Vieme však, že sa blížime späť k hranici. Nakoniec sme si to vlastne skrátili. Vynechali sme Kazimír a cez polia a lesíky sme prešli tesne popri hranici. V závere sme preskočili potok Byšta a prešli kúsok do Michalian. V Michaľanoch sme to pre dnešok ukončili a vlastne tým aj uzavreli priečny prechod cez Slanské vrchy. Ešte nás čaká dlhá cesta domov. O pol jednej prišiel pre nás Feri. Chalani chcú víno a tak nás ešte odviezol do Malej Tŕňe, kde sme u miestneho vinára Macíka kúpili zopár fliaš zlatistého tokajského moku. Potom späť do Mokraniec, kde nás Lívia uhostila výborným, nedeľným obedom. Týmto jej chcem poďakovať manželom Baškovcom za pohostinstvo a pomoc, ktorú nám poskytli. Verím, že im to oplatíme, keď nás navštívia oni. Po neskorom, ale skvelom obede sa okolo pol štvrtej zberáme definitívne domov. Tak toto bola jedna z najkrajších etáp cesty okolo Slovenska.