Akcia 19 – Východoslovenská rovina
20.07.2012 Piatok – Východoslovenská rovina.
A sme tu opäť späť po mesiaci. Počasie na tento víkend hlásia kadejaké, no my sme sa rozhodli to risknúť. Odchod avizujem na pol druhú hodinu rannú. O 1.45 ma zobudil Jožkov telefonát a ja som si uvedomil, že som zaspal. Vzápätí som volal Mirovi a ten ma potešil dobrou správou. Zaspal aj on. Je to kamarát, nenechal ma v tom samého.
Našťastie som mal všetko perfektne nachystané a tak dva skoky do oblečenia a rýchly úprk ku autu, časovú stratu takmer dohnali. Najprv Jožko v Priekope a potom Miro v Záturčí dopĺňajú osádku. Ďalší dvaja členovia posádky, Jožkova manželka Danka a Jano Šparec, zlyhali a každý z iných príčin nešiel.
V každom prípade nám to na nálade neuberá a moja, konečne apdejtovaná, navigácia nás bezproblémovo vedie do dnešného cieľa, Čiernej nad Tisou. Jožko bude na tejto akcii fungovať ako styčný dôstojník a zároveň šofér. Takže šliapeme iba ja s Mirom. Cesta ubehla bezproblémovo a po vyše 320 km sa ocitáme na mieste, ktoré sme opustili pred mesiacom. Pár desiatok metrov od hranice v mieste, kde ju pretína širokorozchodná železnica z Ukrajiny. Vystupujeme pri rampách a kým sme sa rozkukali, tak som telefonicky informoval pohraničnú políciu o našom plánovanom pohybe popri hranici. Po zbalení a vyrazení sme neprešli ani 20 metrov a zabrzdilo pri nás auto pohraničnej polície. Vysvetľovačky a legitimovanie. Tradičný rituál, na ktorý sme si zvykli už na minulej akcii. Všetko prebehlo v norme a my šliapeme ďalej. Počasie je všelijaké, ale hlavne neprší. Väčšina dňa bola zamračená, občas vykuklo slnko a občas na nás spadlo zopár kvapiek. V celku to môžem zhodnotiť, že na šliapanie bolo ideálne. Chvíľu ideme po starej asfaltke, ktorá samozrejme končí pri šengenskom plote. Potom už len popri ňom a popod kamery až k hrádzi, ktorá sa tiahne popri Latorici. Tu odbočujeme doľava a po vale sa po cca 4 km dostávame k „slávnemu“ lanovému mostu ponad Latoricu, ktorý spája obyvateľov obcí Boťany a Ptrukša. Prejsť sa dá však len peši alebo na bicykli. Autom sa dá až vo vzdialenosti po prúde zhruba ešte 10 km. Lanový, alebo hojdací most je nie moc dôveryhodný, ale prejsť sa po ňom dá. Miro sa chce hojdať, no stopol som ho, lebo s mojou váhou mám obavy, či nejaká doska z podlahy nepovolí. Už som bol pomaly na konci, keď sa most prudko rozhojdal. Prebehol som bez ujmy a keď som sa otočil, tak miestny štamgast sa rehlil a s bicyklom si to štrádloval bez problémov po moste, na ktorom sa ešte hojdal. Mal s toho evidentne radosť, že vyplašil inostranca, ktorý nie je zvyknutý na takéto „hojdačky“. Pár sekúnd som mal morskú chorobu a keď sa môj gyroskop dostal do normálu, pokračovali sme ďalej. Táto akcia sa nesie v znamení besných ukrajinských komárov. Toto naše utrpenie trošku zmierňuje postrek s repelentom zvaným Predátor. V Ptrukši sme sa zastavili na jedno obligátne pivko a malú desiatu. Odtiaľ pokračujeme po asfalte do Veľkých Slemencov, kde nás čaká Jožko s občerstvením. On si medzitým v Malým Slemencoch urobil rýchly nákup a potom si pôjde po svojom. Vyzdvihne nás až v cieli. Lúčime sa a hneď za dedinou sme to sekli doprava k hranici. Idúc popri plote v záberoch kamier sme asi po 500 m začuli zvuk rýchlo idúceho auta. Pohraničná hliadka doslova doletela a chlapci boli evidentne vyplašení a nervózni. Ubezpečujeme ich, že sme nahlásení a že kolegovia o nás vedia. Oni si tvrdia svoje, že nie. Tak som sa ich spýtal, či si robia z nás srandu a že asi v tom majú evidentne bodrel. Nakoniec dobehol pešo aj ich udýchaný šéf v bielej košeli a po chvíli dohadovanie sme sa dohodli, že sa budeme držať ďalej od kamier a senzorov, zabudovaných v plote. Ako prišli, tak odišli a samozrejme nechýbala kontrola dokladov a ďalší zápis. Pokračovali sme ďalej a zhruba po 1 km nás opäť tí istí čakali pri hranici, kúsok od obce Ruská, a navigovali nás ako ďalej. Prešli sme okolo plynového uzáveru a pokračovali krajom kukuričného poľa tesne vedľa hranice. Potom poľom a poľnou cestou k železničnému prechodu pri obci Maťovce. Tu druhý a posledný krát pretíname širokorozchodnú trať. V Maťovciach, poslednej maďarskej dedine, sme si dali pivo a za dedinou pokračujeme rovno po poľných cestách a chodníkoch. Prichádzame do Lekároviec, kde nasleduje chvíľ občerstvenia a prekračujeme rieku Uh. Je to posledný väčší vodný tok na dosť dlhé obdobie.
Cez Pinkovce až do Záhoru a v týchto dedinách si už vychutnávame spevavú vychodniarčinu. Na konci Záhoru nás opäť dobieha ďalšia hliadka a to už ma Miro musí krotiť. Pýtam sa ich po ďalšom legitimovaní, či sú normálni. Sú trošku zarazení, ale v podstate chápu moje rozhorčenie nad celým podivným systémom kontroly hraníc. Na druhej strane asi majú ofuky z pár dní starej aféry okolo objaveného pašeráckeho tunela za Nižným Nemeckým. Tam vlastne teraz smerujeme. Vyhýbame sa kamerám a tak prichádzame po poľnej ceste do Nižného a asfaltom do Vyšného Nemeckého. Prechádzame aj tesne vedľa ohrady, v ktorej ústi spomínaný tunel. V cieli nás čaká Jožko. Je 18.00 hod a my máme v nohách po cca 10-tich hodinách čistého šliapania cca 40 km. Odchádzame do Remetských Hámrov, kde máme základňu na túto akciu. Večer už tradičná očista, jedlo a do hajan.
21.07.2012 Sobota 295.
Ráno, s drevenými nohami, sa budíme do riadneho lejaku. V kľude sme sa najedli, pobalili a keď sa zdalo, že dážď ustáva, nasadli do auta a premiestnili do Vyšného Nemeckého. Ťažké mraky však neveštia nič dobré. Ranný lejak nás posunul a tým posunul aj naše plány. V dusnom a zamračenom počasí vyrážame o deviatej cez miestnu časť Močidlá k hranici. Keďže je dusno, komáre útočia ako besné. Krížom cez horu sme sa dostali k hranici pri kóte 295. Tu už konečne nie sú kamery. Hranica sa pred nami vinie lesom a tak sa po nej púšťame. Zároveň sa však spustil dážď. Vyťahujeme pršiplášte a až teraz si uvedomujem, že môj nový pršiplášť je žlto modrý. Čiže mám na sebe ukrajinské farby. Zase jedna z náhod… Pokračujeme po perfektne vychodenej hranici až k Hlbokému potoku. Tu sme sa zrazili z pohraničnou hliadkou. Kontrola prebehla v slušne a v norme. Akurát jeden z pohraničiarov nás začal presviedčať, že máme pred sebou kopec s výškou 2000 m.n.m. Naznačujem mu, že sa mýli, no on si hudie svoje. V duchu som nad ním zalomil rukami, pozreli sme sa s Mirom na seba a s nemým prikývnutím sme rezignovali. Chlap spokojne povyrástol, vrátil nám doklady a poradil nám, ako sa máme pohybovať popri hranici. Varoval nás pred Ukrajincami. Keby sme sa náhodou zatúlali na ich územie, tak nás čaká minimálne štvordňová vyšetrovačka. Potom sa rýchlo otočili a bežali späť. Začal totiž taký lejak, že sme nevedeli, či sme mokrí od dažďa alebo od potu. Lialo prakticky v kuse až po hraničnú kótu 264, kde sme stretli ukrajinského pohraničiara. Stál tam potichu s dáždnikom a čakal nás. Lámanou ruštinou sme sa s ním porozprávali. Samozrejme nás legitimoval a vysielačkou to odkonzultoval so základňou. Chvíľu trvalo, kým pochopil on a jeho nadriadení, že ideme po hranici len tak ako turisti. Nakoniec nám zaželal veľa šťastia a rozlúčili sme sa podaním rúk. Pokračujeme ďalej a zhruba v oblasti kóty 253 padlo definitívne rozhodnutie. Na dnes s hranicou končíme. Sme totálne premočení. Úsekom, ktorým sme šli v tom najväčšom lejaku je síce perfektne vychodený, ale úzky chodník. Porast a tráva je miestami po plecia a tak voda na nás útočí zhora, zboku
a aj zdola. Cítim vodu a chlad aj na tých najintímnejších miestach. O topánkach ani nehovoriac. Púšťame sa po náhodných poľných cestách v lese smerom na Petrovce. Narazili sme na čerstvú ale riadne blatistú cestu, ktorá nás vyviedla na lúky. Tu sme sa konečne dostali na pevnú cestu a po chvíli sme došli do Petroviec. Je štvrť na dve, keď prichádzame k autu. Po vyše štyroch hodinách to vzdávame. Po príchode na základňu sa dávame do suchého a podľa predpovede to na zajtra moc ružovo nevyzerá. Kalórie a energiu sme doplnili v poľovníckej reštaurácii. Dali sme si poľovnícke špeciality za naozaj slušné ceny. Sucho a jedlo nás naplnilo novou energiou. Večer sme si spokojní políhali.
Ráno, dobre vyspatí, sa budíme pomerne skoro. Celú noc fúkal chladný, severný vietor a na oblohe sú ťažké mračná. Rozhodujeme sa či ísť alebo ne ísť. Miro má obuv kompletne mokrú. Ja síce ešte suchú obuv mám, no na tieto hraničné úseky je naozaj potrebné dobré počasie. Rozhodli sme sa, že to nejdeme siliť a akciu sme na teraz ukončili. Nabudúce prídeme na štyri dni. V kľude sme si zajedli, pobalili sa vyštartovali sme. Oblasť spod Vihorlatu sme opúšťali za zvukov ukrajinského repu z náhodne chytenej stanice spoza hraníc. A veruže bol dobrý a počúvateľný. Vyše 300 km nás delí od domova a už z budúcou akciou sa vzdialenosti začnú pomaly skracovať. Takže o mesiac….
