Okolo Slovenska

21.06.2013 Piatok – Pieniny – Vysoké Skalky

Je slnečné ráno, 6 hodín 28 minút a my sme po vyše dvojhodinovej jazde zastali pod zjazdovkou nad Litmanovou. Tu nás čaká Dušan Reiser, ktorý začal včera v Mníšku nad Hnilcom a zo včera na dnes bivakoval pod zjazdovkou. Toto je tohoročná Dušanova premiéra a aj celková premiéra nového styčného dôstojníka Janka Bisáka. Janka som oslovil pred pár týždňami, či by sa podujal robiť túto funkciu. Vypadol nám totiž Jožko Minárik, ktorý je momentálne na dovolenke. Janko nakoniec súhlasil. Chceme využiť najdlhší deň v roku a tak najprv sme sa vyviezli na horu Zvir, kde sme poobzerali známe pútnické miesto.

Na poslednej akcii pred troma týždňami v Štiavnických vrchoch som si úplne odpálil nedoliečené koleno z poslednej akcie Okolo Slovenska a tak nastal proces liečenia a rehabilitácie. Tento proces nebol moc úspešný a koleno potrebuje na doliečenie dlhší čas. Takže vybavený novučičkou kolennou ortézou a nadopovaný Condrosulfom a Flectorom som stál pripravený na žltej značke medzi Litmanovou a sedlom Rozdiel. Spolu so mnou stáli Janči Šparec, Miro Kardoš a Dušan Reiser. Je 7.20 a my vyrážame. Vlna tropických horúčav je stále aktuálna. Sú vyše 30°C horúčavy a my sa pomaly dostávame na hrebeň. Pred mesiacom sme tu končili v zime a daždi. Dnes je situácia diametrálne odlišná. V prvý letný deň stúpame po hraničnej modrej značke. Je horúco, no nás ochladzuje akurátny vetrík. Ja sa s mojou nohou dostávam cez zaťaté zuby pomaly do tempa. Chalani sú nadržaní a ortodoxne sledujú hranicu, ktorá ide rovno po hrebeni. Ja som rád, že pajdám pekne po modrej značke. Takto som obišiel Vrchriečky, Vysokú a modrá značka sa vrátila späť na hrebeň, kúsok pod Vysoké skalky, najvyšší bod celej trojdňovky. Je to kúsok pod vrcholom, lebo v diaľke počujem hulákať Dušana. Nešiel som až na vršok a aby som svojim pajdavým tempom nezdržiaval, pokračujem ďalej po modrom hrebeni. Za to som bol neskoršie sprdnutý, že som ohrdol týmto najvyšším bodom . V sedle pod kótou Wysoki Wierch ma dobehli. Dali sme pauzu na vodu a pokračujeme po modrej. Dušan ide stále po hranici a ako neskôr povedal, dokonca vyliezol aj na špicatý a zarastený Rabštín. My v trojici pokračujeme cez Laznú skalu a Šafránovku. Za Šafránovkou nás Dušan dobieha. V sedle pod Šafránovkou je foto pauza a potom sa delíme. Myslel som, že modrá ide po poľnej ceste doprava a mýlil som sa. Nakoniec Jano s Mirom išli po modrej, ja sprava po ceste do prístavu Szczawnica a Dušan po hraničnom hrebeni. Nakoniec sme sa stretli všetci v prístave Lesnica pri Dunajci. Odtiaľ sme sa svorne pobrali ďalej. Bol čas obeda a tak sme si odskočili cca 500m do chaty Pieniny v smere na Lesnicu. Posedeli sme, najedli sa a vrátili sa späť k Dunajcu. Tu sme sa necelé dve hodiny tralalákali po červenej značke celým Prielomom Dunajca až do Červeného Kláštora. Počasie je stále super a tak sa osviežujeme v Goralskej krčme. Potom už opäť v trojici s Janom a Mirom absolvujeme nevábny úsek po rozpálenom asfalte cez Lechnicu, Majere, Spišskú Starú Ves až do Lysej nad Dunajcom. Je 17.14 a my máme dnešnú etapu za sebou. Po občerstvení sme sa ešte previezli do Poľska k zámku Niedzica a potom konečne do Malej Frankovej. Tu máme u Alfonza Čarnogurského zaistené príjemné ubytovanie. Chlapci sú spokojní a tak po tradičných úkonoch debatujeme dlho do noci. Zajtra nás čaká ťažký deň.

22.06.2013 Sobota – Holowiec

Ráno vstávame pomerne v pohode. Včera sme, ako vždy v prvý deň, posedeli dlhšie a tak sa skromne balíme a odchádzame do Lysej nad Dunajcom. Je pol ôsmej, keď stojíme na hraničnom prechode pred hustým lesom a hľadáme miesto, kde pokračuje hranica. Nakoniec bez okolkov vnikáme do hustého porastu a predierame sa na lúčnatý hrebeň. Tu sme našli prvý pätník. Chvíľku išiel s nami aj Janči Bisák. Keď sme sa po pár metroch dostali na vyhliadku, z ktorej je ako na dlani zámok Niedzica s priľahlou priehradou, Janči sa rozlúčil a vracal sa k autu. Ak sme včera mali pohodu po turistických chodníkoch, dnes to určite skončilo. Po pár stovkách metrov sa hranica opäť vnára do hustého lesa, ktorý pretínajú zarastené a šmykľavo mokré rokliny. Širokým oblúkom obchádzame Malinovú horu a po hodine a pol sa vraciame k Starovinskému potoku, ktorý vteká do Dunajca presne na tom mieste, kde sme ráno vyštartovali. Starovinský potok je mokraďový tok pralesného typu. Brodíme sa trávou, ktorá je miestami vysoká ako my a obchádzame aj močiare. Občas sa nám podarí nájsť pätník, ukrytý v tráve. To sa nám skôr darí nachádzať hríby, čučoriedky a maliny, ktorými sa cestou prikrmujeme. Napokon sme sa proti toku potoka dostali zhruba do miesta, kde hranica vystreľuje na hrebeň. Napokon sme museli opäť traverzovať svah hory šikmo dohora a nájsť stratenú hranicu. Skoro vždy, keď sme v tejto divočine zakopli o pätník, tak sme sa radovali ako keby sme našli stratené dieťa. Dušan vždy vytiahne svoj granát a chlapci si kopnú po jednom štamperlíku. Postupne sme sa prepracovali cez Frankovskú horu z lesa na holiny, kde sa objavil salaš. Oviec bolo dosť, ale psov je pomaly do desať a zúrivý sú ako čerti. V týchto končinách sa totiž hojne vyskytuje vlk dravý. Nakoniec vybieha bača s pomocníčkou a psov dávajú do pozoru. Pokecali sme s nimi a pokračujeme. Schádzame k turistickému prechodu pod dedinkou Kacwin. Odtiaľ vedie červená značka krížom cez hranicu a obidve Frankové až do Ždiaru. Je čas obeda, je zamračené a tak sme odbehli do Veľkej Frankovej na pivo a zároveň obed. Bolo viac ako pol jednej a spustil sa riadny lejak. Napokon nás miestny chalupár hodil na ubytovanie v Malej Frankovej, vzdialenej 3 km. A že sme sa akurát v riadnom lejaku presúvali. Hodili sme chvíľu oddych a postupne sa vyčasilo. Oddýchnutých nás domáci Alfonz odviezol späť do Veľkej Frankovej. O pol štvrtej opäť šliapeme späť na hrebeň k hranici. Je vlhko, prší a pritom nad hlavami nemáme žiadne mraky. Kým sme sa predrali na hranicu v okolí kóty Zubrovka, sme mokrí ako činčury. Čakal nás opäť pralesný úsek, ktorým sme sa postupne predrali až poľskej modrej značke. Tá viedla rôznymi úsekmi od ledva viditeľného chodníka, cez upravenú štrkovú cestu až po zablatené poľnačky. Uprostred tejto značky nás chytila opäť riadna letná búrka. Viedla takmer stále do hora až na dnešný najvyšší bod Holowiec. Potom sa prehupla na lúky a pasienky pri osade Wyzni Koniec. Odtiaľ sú už nádherné výhľady na Tatry a tak, síce mokrí a unavení, aspoň fotíme a fotíme. Z osady je žltá značka, ktorá nás za 5 minút doviedla k hranici. Tam s prekvapením zisťujeme, že asfalt novučičkej, úzkej cesty alpského typu vedie až do Osturne. Je 18.45 a tak to balíme. Volám Jančimu aby prišiel pre nás a my mu pomaly ideme po žltej značke oproti. Večer klasický rituál, no to si s nami posedel aj Alfonz Čarnogurský. Ja odchádzam spať skoro, mám spánkový deficit.

23.06.2013 Nedeľa – Gorków Wierch

Ráno všetko balíme a o siedmej odchádzame. Vraciame sa cez Osturňu na hraničný hrebeň a už po ceste opäť leje ako z krhly. Prichádzame na hrebeň a čakáme skoro do ôsmej, či sa čas umúdri. Čas sa neumúdril, no napriek tomu vyrážame. Hneď v prvej rokline sme sa zamočili. Potom ideme chvíľu po dobrej poľnej ceste a to bol všetok komfort. Hranica sa opäť vnára do mokrých húštin a čučoriednísk. Konečne sme sa popod Brijov vrch prebojovali k pätníku II/172, kde sme prvý raz narazili na tabuľu s nápisom Tatranský národný park. Je to síce len hranica ochranného pásma ale to znamená, že už pomaly Tatrám klopeme na dvere. Potom zjazd a kľučkovanie mokrými húštinami až sme sa ocitli na poľnej ceste z Jurgówa. Tu sme na chvíľu odfúkli a chalani si aspoň žmýkajú vodu z ponožiek. Táto cesta nás po menšom zaváhaní vedie najprv ponad Suchý potok a potom doprava popod hranicu na Gorków Wierch. Dostali sme sa na poľskú zjazdovku nad Hawran ski areal. Hranica je totálne zasekaná v mokrej a hustej džungli. Tu nás opäť čaká Janči. Pri ešte nefungujúcom lyžiarskom stredisku sme urobili prestávku a riadne sa nadlábli. O pol dvanástej pokračujeme ďalej. Prichádzame k sútoku Bielej vody a Javorinky. Oba potoky prichádzajú zo Slovenska a svojím sútokom opúšťajú jeho územie pod názvom Białka. Kocháme sa touto krásnou scenériou, no musíme ísť ďalej. Spoločne sa fotíme a Janko odchádza. Stretneme sa už len v cieli. Prechádzame pár metrov proti prúdu Javorinky a nachádzame miesto, kde ideme prebrodiť túto horskú riavu. Chalani sa vyzúvajú, no ja s mojím poraneným kolenom si netrúfam prejsť po šmykľavých kameňoch naboso. Okrem toho od včera mám natiahnutú aj nartovú šľachu nad členkom. Tú mi drží vibrama a koleno zase ortéza. Moc nerozmýšľam a rozbehol som sa krížom na druhú stranu. Voda sa mi začala naberať až niekde v poslednej tretine desať metrov širokého potoka. Dostali sme sa na územie zovreté z dvoch strán týmito hraničnými potokmi. Cez húštiny sme sa prebili k torzu pôvodnej cesty, ktorá najprv vyzerá ako dno vyschnutého koryta potoka a až postupne sa nebadane vyrovnáva a začína podobať na cestu. Po pol hodine sme sa prepracovali a napojili kolmo na úzku asfaltku, ktorá krúži okolo Chovancovej zvernice. Hodinu a pol nám trvá monotónny asfalt, ktorý nás 1 km pred Lysou Poľanou vypľul na hlavnú cestu od Ždiaru. Po celý čas nás sprevádzali nízko visiace mraky s hmlou a neustále prehánky, ktoré sa v závere zmenili na trvalý dážď. Dnes sa teplota pohybovala okolo 16°C. Do Lysej Poľany sme docupkali o 13.30 hod. Sme spokojní a ostáva nám jedna dôležitá úloha. Riadne sa doliečiť, aby sme mohli zaútočiť v plnej sile na tatranskú hranicu. Janči po pár minútach prišiel pre nás a my prezutí do suchého odchádzame. Po príchode domov je 26°C a krásne slnečno.