Okolo Slovenska

09.05.2008  Beskydy – Javorníky

Po mesiaci a pol sa dnes ráno o 7.15 začína ďalšia etapa prechodu Okolo Slovenska. Keďže Jožko Puškár po prvej etape ochorel a drží ho to dodnes, rozhodol som sa, že idem pokračovať ďalej. Vyzeralo to už tak, že pôjdem sám, no nakoniec sa predsa len rozkýval Miro Jurečka. Váhal a špekuloval, no nakoniec tu stojí so mnou a vyrážame vpred.

Červeno značený hraničný hrebeň nás postupne dovedie k prvému vrchu Bobek. Tu sme už zahriati na prevádzkovú teplotu a po drobných úpravách výstroja šlapeme ďalej. Nasleduje smerovník na Hluchanke a za ním dnešná prvá chata Kmínek. Razítko, kofola a valíme ďalej. Počasie je veľmi slušné, no akonáhle zájde slnko za oblaky, je stále zima.
Potom prebehneme okolo Sněžnej a pribúda ďalšie razíko z Masarykovej chaty. A už je to konečne Bumbálka. Razítková story pokračuje. Prešli sme hlavnú cestu a vystupujeme k smerovníku Pod Bumbálkou. Tu na naše prekvapenie nachádzame hraničný pätník s nápisom Uhry, z roku 1906. Foto a popod Beskydok zbiehame do Makovského priesmyku. Je 12.00 a tak si dávame obed v reštike v priesmyku. Vôňa ide odtiaľ nádherná a tak sa necháme oblbnúť. Tak také „uzený s knedlíkem a se zelím“ som jedol naposledy v 86-tom v závodnej jedálni ZŤS.
Zaplatíme a prebehnúc okolo päťmetrového partizána z bronzu len dúfam, že to čo najskôr strávim. Miro všežravec si ako vždy pochvaľuje. Niekedy mu závidím jeho všetranné vyvinuté chuťové poháriky. Stále po červenej traverzujeme popod Dupačku a Oselnú. Okolo Lemešnej už len strmý padák do sedla Pindula. Odtiaľto začína oficiálne hrebeň Javorníkov. Odfukujeme a prezliekame sa. Je zhruba 14.00 a naberajúc v ostrom stúpaku stratenú výšku sa dostávame do sedla Čierna voda, odkiaľ sa prehupujeme do ďalšieho sedla Butorky. Od Pinduly vlastne na pár hodín opúšťame novodobú oficiálnu hranicu. Nezáživný hraničný chodník sme vymenili za pár stovák metrov vzdialený hlavný hrebeň Javorníkov. Je to podstatne krajší úsek aj čo sa týka výhľadov. Okrem toho prechádzame najvyšším bodom tejto dvojdňovky, Veľkým Javorníkom a podľa starých hraničných pätníkov tu viedla hranica asi za Slovenského štátu. Miro začína skuhrať a tak mu začnem ťahať medové fúzy popod nos.
Keď sa však na Malom Javorníku napájame späť na oficiálnu hranicu, vychádzam s farbou von. Keď mu zahlásim, že v cieli dnešnej túry budeme mať v nohách 40 km, Miro si rezignovane sadá a spúšťa sa séria nadávok, prechádzajúca do bláznivého smiechu. Potom sa vyzúva a šúcha si boľavé otlaky. Keď sa ukľudnil, obul sa a ideme zas ďalej do sedla Bukovina. Nasledujú Frňovské sedlo a dnešné posledné sedlo Pod Stolečným. Odtiaľ cez Stolečný vrch sa spúšťame k hotelu Portáš. Miro klesá na lavicu pred hotelom a ja kupujem českú turistickú známku Portáš, ktorú zalievam čiernym Kozlom. Záverečný kilometer na chatu Kohútka je rýchly a krásny, lebo je dnešný posledný. Pár minút po 19-tej sme vo vestibule chaty a máme toho tak akurát dosť. Platíme si dve lôžka v mezonetovej izbe/750 Kč/lôžko/ a konečne zo seba zhadzujem ruksak aj so zvrškami a vychutnávam si osviežujúcu sprchu. Večer s Mirom zlupneme sedmičku červeného a vzápätí upadáme do spánkovej kómy.

10.05.2008 Sobota

Ráno sme si trochu prispali, no na avizované raňajky o 8.30 sme už zbalení a pripravení. Miro je nervózny z otlakov, ale ináč je v pohode. Niečo po deviatej vyrážame zase po červenej v smere Makyta.

Počasie je opäť nádherné a občas nás prefukuje osviežujúci vetrík. Stále však keď zájde slnko, je zimšie. Keďže na dnešnej trase nie je žiadna chata, túra je trošička stereotypná. Nádherná májová príroda nás však oblažuje svojími sviežimi farbami. Po húpavej hrebeňovke opäť zbiehame nižšie do Papajského sedla. Potom už len tiahly, húpavý stúpak po skalnatom hrebeni až na Makytu. Som troška rozčarovaný z vrcholu Makyty. Posedenie síce pekné ale výhľady nulové. Zjedli sme pár žemlí a ideme ďalej.
Tu už opúšťame červenú značku a schádzame chvíľu po modrej značke. Pred Kýčerou opúšťame aj túto značku a držíme sa len hraničných pätníkov. A tu opäť začína divočina čisto hraničnej trasy. Žiadny chodník, len čiara, les neles, potok nepotok. Pripomína mi to prvý deň s Jožkom Puškárom, akurát tu nie je sneh. Nezdá sa to, ale takýto terén vyciciava z človeka silu podstatne viac. Blízko samoty Backárovci sa hranica vhupla do strmého kaňonu lesného potoka. Tu schádzajúc na asfaltku však hranicu strácame. Pri vzhliadnutí do mapy je nám jasné, kde sme urobili chybu, ale máme toho po včerajšku plné zuby. Takže pár minút po 16-tej hodine to balíme pri miestnej horárni nad Kucejovcami. Odtiaľto budeme pokračovať nabudúce.